2000 – 1250 pred Kr.
Najstaršie znaky osídlenia terajšieho katastra obce sú z neolitu, zo 4. tisícročia pred Kr. Nálezy – sekerka a mlaty s vŕtanými otvormi – svedčia o ľude s kultúrou mladšej lineárnej keramiky. K najstaršiemu osídleniu chotára patrí i Zámčisko, praveké opevnené hradisko zo staršej a strednej doby bronzovej (2000 – 1250 pred Kr.), ktoré v čase svojho najväčšieho rozmachu sa rozprestieralo na ploche 17 ha. Vrcholu dosiahlo v dvoch etapách, ktoré sa skončili ničivým vyplienením, čoho dôkazom sú zuhoľnatené zvyšky objavené pri archeologických vykopávkach.
1550 – 1530 pred Kr.
Prvou kulminačnou kultúrou bola maďarovsko-věteřovká kultúra, ktorej osídlenie hradiska pripadá do rokov 1550 – 1530 pred Kr. Príslušníci tejto kultúry obývali nielen juhozápadné Slovensko, ale i priliehajúce oblasti dnešnej Moravy a severného Rakúska. Podľa archeologických nálezov typ osídlenia zodpovedal skorej kultúrnemu vývoju maďarovskej kultúry na moravskej strane, ako centrálnej oblasti, ktorá bola na juhozápadnom Slovensku. Obyvatelia boli znamenití remeselníci, hlavne hrnčiari, hoci nepoznali hrnčiarsky kruh. Dominantnou časťou celého komplexu hradiska bola akropola. Celková obrana bola zabezpečená v niekoľkých obranných líniách. Trojitá sieť bola predsadená v polohách Ku klancu a k Brovištiam. V čase nebezpečenstva tak slúžil tento priestor medzi prvou a druhou obrannou líniou ako útočište pre okolité obyvateľstvo. Toto opevnenie tvorené kamenno-hlinitou konštrukciou spevnenou drevenými brvnami a priliehajúcou hrotitou priekopou bolo prakticky nedobytné. Z tohto obdobia pochádzajú jemne tepané bronzové dýky, bronzové ihlice a spínadlá odevov i objavený bronzový poklad, ktorý obsahuje gombíky, kovania a bronzové ozdoby, tzv. pukličky, ktoré sa prišívali na odev a mali ochrannú funkciu.
1450 – 1250 pred Kr.
Ďalšími obyvateľmi hradiska v strednej dobe bronzovej (1450 – 1250 pred Kr.) bol ľud stredodunajskej mohylovej kultúry. Na rozdiel od predchádzajúcich obyvateľov pochovávali svojich mŕtvych pod mohyle, často s bohatou výbavou, predovšetkým vojenskou. Z tejto periódy sa podarilo archeológom objaviť napríklad zlomok bronzovej kopije a bronzový závesok srdcovitého tvaru.
1250 – 1000 pred Kr.
Z obdobia mladšej doby bronzovej (1250 – 1000 pred Kr.) sa nepodarilo nájsť dostatočné množstvo artefaktov, podľa ktorých by sa dal zrekonštruovať život na tomto hradisku.
9 storočie pre Kr.
Vieme však, že v závere tejto fázy na akropole žili v takmer štvorcovej zemnici nositelia sliezsko-plátenickej kultúry (9 storočie pre Kr.), ktorý svojich mŕtvych spopolňovali.
750 – 450 pred Kr.
Zámčisko bolo nepretržite osídlené až do doby halštatskej (750 – 450 pred Kr.) a ojedinelé črepiny zo stredolaténskeho obdobia (275 – 120 pred Kr.), keď sa dostávame do obdobia Keltov, naznačujú, že i tu mohlo byť keltské osídlenie.
1392
Obec Unín sa prvý raz písomne spomína v roku 1392 v donačnej listine Žigmunda Luxemburského, ktorou daroval Stiborovi zo Stiboríc panstvo Holíč, ku ktorému Unín patril. Najstarší zachovaný názov obce je Wny. Šimon Ondruš sa domnieva, že pôvod názvu obce má staroslovanský základ. Základ slova Unín tvorí slovo unij, ktorý má význam ako veľký, vysoký a druhotne ako lepší.
1439
Obec počas celého historického obdobia patrila holíčskemu panstvu. Za husitských vpádov bola vypálená v máji 1439. No podľa súpisov z polovice 15. storočia vieme, že parila k najľudnatejším sídlam na severnom Záhorí.
1554
Koncom 15. storočia holíčske panstvo získali Czoborovci, ktorý si ho i cez rôzne spory a zálihy udržali až do polovice 18. storočia. V roku 1554 prišlo k rozdeleniu panstva medzi rodiny Bakič a Czobor. K tomuto dátumu sa viaže i súpis obyvateľstva, z ktorého sa dozvedáme, že v obci bolo spravovaných 29 celých usadlostí, dve celé usadlosti boli opustené, 22 vlastníkov malo polovičnú usadlosť, 4 polovičné usadlosti boli opustené, 28 želiarskych domácností, 7 opustených želiarskych miest a dva mlyny. Bývali tu títo obyvatelia s rodinami: Bertha Szolgw, Gywra Hagyarowy, Osuald Kowachkowy, Skrywy Reak, Ondra Holochky, Marcin Janak, Jacobus Litteratus, Jan Bayan, Waniek Klyba, Ondra Hrethku, Myklas Januko Marcin Ruda, Symek Modri, Marcin Mak, Valya Hudwa, Martin Zthenus, Vaczula Krathkeo, Jan Swecz, Jan Senker, Jan Karovy, Wasek Vrana, Maczek Jurykowe, Betha Marinkova, Ambra Kraycher, Barbara Anaschyna, Marcze Mako, Vaczula Kapythanche, Marcin Szowowy, Gaspar Bekynya, Georgius Sylhahowa, Pavel Kraicher, Walya Hlubowy, Andra Gywro, Pether Wylko, Mathus Cherny, Pavel Cherny, Jan Soyan, Albert Mako, Anthal Kukykyw, Barthal Ondro, Gyura Bulyak, vdova Betha Bubowa, Gyurachek Vaskar, Philippus Takach, Jacob Kowaro, Elena Foitychka, Gyura Swecz, Bartal Plaky, Pavel Frifron, Jan Kowar, Jan Zyma, Schepan Ladislav, Schepan Holyho, Waczula Hudy, Pavel Sowowy, Pave1 Swyrga, Maczek Ryglio, Jan Prahan, Ambra Sffyzeny, vdova Anka Therchkowa, Verba Kolachkowy, Barthaska, Schepan Polyaku, Mattheus Marussa, Symek Mathlowy, Pavel Hagyaro, Valya Rudu, Macze Sramek, Vasek Sylhawy, Gyura Polyakowy, Gura Holba, Marcin Osvaldo, Jan Skropka.
1609
Pri porovnaní s ostatnými obcami, v ktorých sa súpis obyvateľov robil, jednoznačne vychádza, že Unín bol v polovici 16. storočia najľudnatejšou obcou panstva. Tak isto minimálny počet opustených usadlostí, polousadlostí a želiarskych domov jasne hovorí, že Unín bol v nepokojných rokoch stredoveku chránený pred pustošiacimi vojenskými výpravami svojou geografickou polohou. V nepokojnom roku 1609 sa v Uníne zdržiaval samotný vlastník panstva Imrich Czobor, ktorému sa zdala obec bezpečnejšia ako múry holíčskeho hradu.
1634
Za Bethlenovho povstania bol v roku 1634 Unín vyrabovaný jeho vojskom. Bolo zničené i zariadenie kostola s hlavným oltárom.
1663
V septembri 1663 prepadli Unín pri jednom zo svojich nájazdov turecké vojská. Spustošili ho a mnoho obyvateľov odvliekli do zajatia. Pravdepodobne z nepokojného 17. storočia pochádza nedávno objavená umelo vytvorená jama v lokalite Vlčie diery, ktorá slúžila ako zásobnica a skladisko potravín pred rabovaním.
18. storočie
Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a vinohradníctvom, ktorého korene siahajú až do 16. storočia. V 18. storočí prešlo celé panstvo Holíča do rúk Františka Štefana Lotrinského, manžela Márie Terézie. Od 18. storočia v obci žila asi 30 členná židovská komunita, ktorá tu mala vlastnú modlitebňu, školu a cintorín. Taktiež sa objavujú ojedinelé záznamy o chorvátskych obyvateľoch a anabaptistoch. V rokoch 1831, 1855 a 1866 cholerové epidémie zdecimovali počet obyvateľov. V rokoch 1831, 1855 a 1866 cholerové epidémie zdecimovali počet obyvateľov.
1818
Známe sú dva prípady, keď do obce zavítal panovník. Prvý raz to bol Ferdinand II. v roku 1818, keď z kopca nad dedinou za jasného počasia vraj vidieť Viedeň. Na pamiatku tohto vzácneho hosťa vysadili unínčania na kopci lipy, terajšie „unínske lipky“ v Brovištiach pri lese.
1902
Druhý raz navštívil obec František Jozef z príležitosti celouhorského vojenského cvičenia v roku 1902. V lese bola zriadená drevená rozhľadňa na kontrolu cvičenia na Borskej nížine.
1937
Počas prvej svetovej vojny za cisára pána z obce bojovalo 172 mužov, z ktorých 31 položilo život alebo zostalo nezvestných. Ich mená nájdene na pomníku padlých, ktorý na ich pamiatku postavila obec v roku 1937. Rekvirácia neobišla ani zvony farského kostola z roku 1662.
1945
Po prechode frontu v apríli 1945 sa obec rýchlo pozviechala z vojnových škôd a začala rušná stavebná činnosť. Bola kompletne vybudovaná časť obce nazvaná Dolinka a 70. rokoch i Nová ulica. Počiatky JRD sú spájané v Uníne s 50. rokmi 20. storočia.
Obec má vlastnú plno organizovanú ZŠ, ktorá sa presťahovala do novej budovy. Najstaršie zmienky o škole v obci nájdeme zo 17. storočia.
